rozhovor joanna kozuch krásne. prvé, čo som našla, boli, samozrejme, tie lode na piesku, ktoré sú veľmi známe, a ťavy. hovorila som si, že tam sa musím ísť pozrieť. boris mi vravel, že zabudni, ale keď sme začali trochu viac hľadať, tak sme zistili, že uzbekistan okrem tejto pustatiny po- núka veľmi veľa iného. vôbec som nerozmýšľala nad fi lmom, až keď som tam bola, tak sa mi ten fi lm akoby poskladal s ľuďmi, ktorých som stretávala. mk opierala si sa v tomto prípade teda viac o realitu ako o svoje vizuálne predstavy a metafory? bolo raz jedno more… je fi lm, ktorý má jasný príbeh, je konkrétnejší, je oveľa tichší. jk to ticho bolo v karakalpakstane, čo je autonómna republika v uzbekistane. keď som prišla do mesta mujnak, tak to ticho ma veľmi dojalo. keď som šla do uzbekistanu prvýkrát, šli sme klasicky bývalou hodvábnou cestou, prešli sme taškent, samarkand, bucharu, chivu a ďalšie mestá. všade je tam veľmi veľa turistov, miestnych, každý každému chce niečo predať, pohľadnicu, oblek, plastový lavór, rebrík – naj- lepší suvenír, ktorý chceš určite mať. a potom sme prišli do oblasti, kde voľakedy bolo aralské more, do karakalpakstanu, a tam bolo strašné ticho. ale to ti- cho nebolo len v priestore, ale bolo aj v tých ľuďoch. to ma tak brutálne udrelo, to bol moment, keď som si povedala, že to je námet na fi lm a že s tým chcem pracovať. myslím, že sa to prenieslo aj do poetiky fi l- mu, ktorý si tak pláva. mk neuvažovala si nad hraným dokumentom? jk nie, pretože ja som tých ľudí ani nenahrávala. ja veľmi rada cestujem a na cestách si vediem denníky, nenahrávam si zvuky, nie som dokumentaristka, to by nemuselo dobre dopadnúť. a hlavne, mňa najviac baví byť s tými ľuďmi. veľmi rada fotím ľudí, ale ne- rada fotím, ak sa neopýtam, či môžem – čo v uzbe- kistane nie je problém, pretože s tým každý súhlasí. keď som si potom pozerala fotky, uvedomila som si, že z toho karakalpakstanu nemám takmer žiadne ľudské tváre. mk prečo? jk pretože tí ľudia majú v sebe doslova ticho. taký zvlášt- ny pokoj, že tomu musíš dať čas, aby ti niečo povedali. a keď už s nimi sedíš a počúvaš ich príbehy, tak ich predsa neprerušíš a nepovieš: „tak teraz si dajme fotku“ alebo: „ja vás teraz odfotím.“ vedela som, že v tom momente končíme, že to tam prosto nepatrí. tak som sa rozhodla, že ten fi lm urobím tak, že nebu- dem s nikým nič nakrúcať, len tam budem. večer si budem zapisovať, a čo z toho vznikne – uvidíme. keď som sa vrátila druhýkrát, to sme už vedeli, že ideme robiť fi lm. príbehov som mala veľa, pospisovala som všetko, čo som našla a s čím som schopná narábať. mk skôr ako o osud samotného jazera si sa začala zaujímať o ľudí? jk aralské jazero je jednou z najväčších ekologických ka- tastrof, ale tento fi lm je všeobecne o ľuďoch, ktorí čelia následkom tých zlých politických rozhodnutí. všetky príbehy, na ktoré som narazila, som sa snažila škrtať tak, aby mi zostali tie, ktoré túto tému podporia. je to mozaika. sú to reálne príbehy, ale nie sú to reálne postavy. tí ľudia sú super a ja som sa snažila byť s nimi čo najviac. jazdila som autobusom, nezobrala som si taxi – tak som ich začala mať rada. autobus je veľmi malebný a dôležitý, lebo naozaj tam jazdí raz za deň a tým autobusom cestujú všetci, všetko jedlo, lebo tam sa nedá nič pestovať. sedíte v tom autobuse tri hodi- ny, všetci spotení, jete slnečnicové semienka, niekto sa prevráti, lebo autobus prudko zabrzdí. začínate fungovať na takej inej úrovni, nie si len turista, ktorý prišiel, nafotil a ide ďalej. začala som ich vnímať – a aj oni mňa – inak. mk ten autobus mi pripomenul jednu podobnú cestu, ktorú som absolvovala do dediny udabno niekde na gruzínsko-azerbajdžansko-arménskom pohraničí, ktorú založili v rámci budovania so- vietskeho zväzu tiež ako taký experiment. niekto zapichol do mapy prst a povedal: „tu bude dedi- na.“ nebola tam ani len voda a presťahovali tam ľudí zo severu, z hôr. tí ľudia boli nešťastní, ale nič nemohli robiť, len žiť ten život a jazdiť tým jedným autobusom. jk vtedy si uvedomíš, že to už prestáva byť ďaleký exotic- ký uzbekistan, sú to ľudia, ktorých poznáš. a uvedo- míš si, že stačí málo, aby sme boli my na ich mieste. vieme zničiť strašne veľa v pomerne rýchlom čase, oveľa rýchlejšie, ako by sme si vedeli predstaviť, a je len vecou náhody, že sú to oni a nie my. mk hovorila si, že to sú reálne príbehy, ale nie reálne postavy. tvoje postavy reprezentujú obyvateľov mujnaku? jk výnimočný je kapitán, ktorý je jedinou reálnou po- stavou. keď som si hľadala informácie o aralskom jazere, narážala som naňho stále aj na rôznych ces- tovateľských fórach. bohužiaľ, už nežije, ale kto bol vtedy na aralskom jazere, tak ho stretol. všetky tie prí- behy boli veľmi podobné, ale nie rovnaké. čo s tým? na začiatku nás celkom lákalo hľadať, čo je vlastne pravda, ale potom som sa rozhodla, že vo fi lme bude príbeh, ktorý vyrozprával kapitán mne. príbeh svetla- ny je o tom, čo poskytovalo aralské jazero v minulosti – prácu, ryby. stretla som pani, ktorá mi rozpráva- la, ako robila v konzervárni a stratila oko. kapitán prináša takisto svet, ktorý už reálne neexistuje, ale existuje v ich snoch. to je človek, ktorý doslova stojí na brehu suchého prístavu a sníva o vode. gulshat je postava, ktorú je veľmi ľahké nájsť, lebo je to majiteľka posledného hotela, ktorá z mujnaku odišla. vravela, že odchádza do kazachstanu, no v meste hovorili, že odišla len k synovi do susedného mestečka. jej ho- tel má reálny príbeh, no je zlepená z troch rôznych ľudí. gulshat by mi na otázku, prečo more vyschlo, neodpovedala. mk prečo? jk lebo majiteľka hotela, fi lmová gulšat, mala inú po- vahu. ona by skončila rozhovor vetou, že ľudia o tom všeličo rozprávajú. filmová gulšat je mix troch reál- nych postáv. ľudia mi hovorili svoje príbehy – a ja im verím. jasné, že keď mi niekto hovoril, že ešte v takom a takom roku sa presne tu kúpal, a ja viem, že v tom roku už more bolo o pol kilometra ďalej, to je skôr o pamäti. mk ostrov, na ktorom bola údajne tajná vojenská základňa, existuje? (cid:28)(cid:13)(cid:11) tabloid